Nanosatelity sú vo veľkej miere budúcnosťou kozmického výskumu

[dennikn.sk; 06/06/2017; Komentáre; Norbert Werner] Link na zdroj

Projekt skCube veľmi významne prispel k tomu, že parlament jednohlasne schválil vstup Slovenska do Európskej vesmírnej agentúry.


Umelecká predstava prvej slovenskej družice skCUBE. Obrázok – Aalborg University/sosa.sk

Autor je astrofyzik, člen SOSA

Som astrofyzik a pomocou družíc skúmam tie najhorúcejšie miesta a najenergetickejšie procesy vo vesmíre. Narodil som sa v Rožňave a astrofyziku som vyštudoval v Košiciach. Na doktorát som odišiel do Holandska a štyri roky som pracoval v Holandskom ústave pre výskum vesmíru, kde sú astrofyzici pod jednou strechou s inžiniermi vyvíjajúcimi nové vesmírne technológie. Po doktoráte som pracoval osem rokov na Stanfordovej univerzite v srdci Silicon Valley. Momentálne vediem výskumnú skupinu pre astrofyziku vysokých energií na univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti, a som docentom na Masarykovej univerzite v Brne a na Hirošimskej univerzite v Japonsku. Mám asi 80 publikácií v karentovaných časopisoch (vrátane Nature a Science) a približne 2500 citácií. Tieto údaje uvádzam len preto, aby bolo čitateľom jasné, že sa výskumu vesmíru venujem skutočne profesionálne.

Počas svojej práce som mal to šťastie urobiť objavy, o ktorých vydali tlačové správy Európska vesmírna agentúra (ESA), NASA, aj Japonská vesmírna agentúra (JAXA), lebo boli urobené pomocou ich družíc. Som tiež v rôznych komisiách a vedeckých tímoch pre existujúce aj budúce družice týchto troch vesmírnych agentúr. Mám tak možnosť vidieť, ako realizácia projektov veľkých družíc, vesmírnych observatórií trvá čoraz dlhšie a stojí z roka na rok viac. Uskutočnenie týchto misií od návrhu po vypustenie trvá aj vyše dvadsať rokov! Práve preto sa aj ako vedecká komunita začíname čoraz viac zaujímať o nanosatelity (malé desaťcentimetrové družice), ktoré v ďalšom desaťročí zažijú obrovský rozmach a budú tieto veľké družice dopĺňať.

Za posledné tri roky som mal to šťastie spoznať úprimné nadšenie členov občianskeho združenia Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA), s ktorým vyvíjali prvý slovenský nanosatelit skCube. V krajine, kde obyčajne prevláda cynizmus a človek, ktorý má sny len zriedkavo počuje povzbudenie, bolo pre mňa veľmi osviežujúce vidieť tú pozitívnu energiu, s ktorou sa skupina nadšencov pre vesmír vrhla do tohto skutočne náročného projektu. Myslím si, že nikto z nich nevedel čo všetko tento projekt obnáša, ale všetci, ktorí na družici robili, cítili, že prispievajú k niečomu dôležitému, krásnemu a sú súčasťou niečoho väčšieho. Do SOSA som vstúpil v roku 2015, aby som podporil jej členov v aktivitách, ktoré považujem za veľmi dôležité. Na vývoji skCube som sa nepodieľal, bol som skôr vzdialený pozorovateľ, s ostatnými členmi však pravidelne diskutujeme o budúcich projektoch.

Pri vývoji skCube mohla ísť SOSA aj ľahkou cestou a mnohé súčiastky kúpiť a zmontovať. Lenže za menej peňazí, ako by sa dali kúpiť, sa všetky komponenty navrhli, vyvinuli a vyrobili na Slovensku. Išlo o veľmi zaujímavý, seriózny vývoj, v rámci ktorého sa slovenskému tímu tiež podarilo navrhnúť pre družicu unikátny slnečný senzor. Najväčší prínos projektu vidím v tom, že skupina ľudí získala know-how, ktoré teraz môže využívať v prospech Slovenska, slovenských študentov a v budúcnosti aj v prospech slovenských firiem.

Nedávno som sa zúčastnil workshopu, ktorý organizovala Royal Astronomical Society v Londýne, kde sme diskutovali o budúcom vedeckom využití nanosatelitov. Rozvoj technológie nanosatelitov by sa dal zhrnúť do troch vývojových stupňov. Nanosatelity vznikli na univerzitách ako projekty, ktoré študentom dovoľovali získať cenné skúsenosti s vývojom vesmírnych technológií a prevádzkou družíc. Druhý vývojový stupeň nastal vtedy, keď sa na malých družiciach začali testovať a demonštrovať nové technológie, ktoré predtým do vesmíru neleteli. Tretí vývojový stupeň, keď sa nanosatelity začnú používať na prelomovú vedu, sa práve začína.

Aj keď skCube bude vykonávať vedecky zaujímavé merania rádiových vĺn s veľmi nízkou frekvenciou, projekt by som zaradil do prvých dvoch vývojových stupňov. Vďaka skCube sa na Slovensku získajú cenné skúsenosti s vývojom vesmírnych technológií a prevádzkou družice a otestujú sa nové, kreatívne technické riešenia. Verím tomu, že aj vďaka týmto skúsenostiam sa Slovensko v budúcnosti zapojí do významných, prelomových vedeckých projektov s nanosatelitmi. Už aj teraz SOSA vďaka skCube uzatvorila viacero zahraničných spoluprác. Patrí k nim spolupráca s izraelskou univerzitou Technion, ktorá je jedna z najlepších na svete práve v satelitných technológiách.

Veľmi ma preto mrzí, keď vidím, kam sa uberá diskusia ohľadne skCube. V poslednom čase sa v médiách objavilo niekoľko zavádzajúcich tvrdení. Ten, kto napíše, že nanosatelit sa dá kupiť za desaťtisíc eur a do referencií dá obyčajnú maketu a technický stav satelitu zhodnotí ako "kamera, anténa a zopár senzorov", nemá podľa mňa záujem o hľadanie pravdy a objektívne prezentovanie skutočností, ale o jednostranné, zavádzajúce a tendenčné prezentovanie istého názoru.

Nanosatelity sú vo veľkej miere budúcnosťou kozmického výskumu a používajú ich aj renomované agentúry NASA, ESA, JAXA, ako aj veľké spoločnosti a rôzne startupy. Áno, existujú aj nanosatelity vyvinuté v prvom rade s cieľom vzdelávania, na ktorých sa podieľali aj stredoškoláci. Hovoriť však o projekte prvej slovenskej družice s dešpektom, akoby sa jednalo o stredoškolský projekt, je zavádzajúce a neúctivé.

Čo sa týka ceny družice treba podotknúť, že SOSA a Žilinská univerzita na projekt skCUBE dostali za 7,5 roka dohromady 370-tisíc eur, z toho išlo 120-tisíc na štart družice. Na stavbe a vývoji družice pracovali členovia SOSA a študenti niekoľkých Slovenských univerzít v podstate zadarmo. Väčšina podobných projektov v zahraničí stála jeden až jeden a pol milióna eur.

Považujem tiež za veľmi dôležité pripomenúť, že projekt skCube veľmi významne prispel k tomu, že parlament jednohlasne schválil vstup Slovenska do ESA (boli sme poslednou z krajín V4), čo Slovenskej akadémii vied a slovenským firmám prinieslo ročne 1,5 milióna eur na projekty. Po roku 2020, keď snáď budeme plnohodnotnými členmi ESA, sa tento príspevok ešte zvýši.

Okrem vývoja skCube, členovia SOSA spoluorganizujú ročne asi sto podujatí alebo prednášok, ktoré sú zamerané na popularizáciu vedy a techniky. Verím tomu, že aktivity občianskeho združenia SOSA krásne dopĺňajú prácu SAV. Sme malá krajina a všetci, ktorým na vede záleží, by sme mali spolupracovať. Slovensko veľmi potrebuje nadšených šikovných ľudí, akých som spoznal pri stavbe skCube, ktorí dokážu snívať a ísť za vlastným cieľom.

© 2016 Žilinská univerzita v Žiline. Všetky práva vyhradené.

EN Menu